Interview s Betkou
admin: Betka, za čo si v Mieste v dome zodpovedná ty?
Betka: Počas roka pomáham vlastne pri všetkom a v čase Vianoc koordinujem projekt vianočných darčekov pre deti zo sociálne slabého prostredia.
admin: Koľko detí sa vám podarilo obdariť za minulé roky?
Betka: Okolo 400 ročne.
admin: S akou reakciou rodičov a detí sa stretávaš?
Betka: S veľmi dobrou. Rodičia sú veľmi vďační za to, že ich deti budú mať niečo pod stromčekom. Vidieť tie rozžiarené detské očká a počuť pri rozbaľovaní darčekov to výskanie, híkanie je pre nás najväčším darom. Pre mnohé deti zo sociálne slabých rodín je to jediný darček, ktorý dostanú pod stromček. Preto by sme boli radi, keby sa nám podarilo pokračovať v tejto službe i naďalej.
admin: Čo ti prináša práca s núdznymi ľuďmi?
Betka: Mám rada ľudí a rada s nimi pracujem. Od každého, aj od bezdomovca či Róma, sa dá niečo naučiť. Pri tejto práci je potrebná láska k človeku. To je podmienkou takejto práce. A samozrejme zásady musia byť tiež.
Ďakujem za rozhovor!
Interview s Dadou
admin: Dada, ty si zodpovedná za prideľovanie šatstva núdznym ľuďom. Ako často ho rozdávaš?
Dada: Šatstvo vydávam pravidelne, raz do týždňa. Okrem toho aj v prípade akútnej potreby resp. na pokyn riaditeľky organizácie. Pri pravidelnom dávaní máme zavedený spôsob prideľovania šatstva na základe poradových čísel.
admin: Ako reagujú ľudia, ktorí prichádzajú?
Dada: Niektorí klienti s nevôľou reagujú na to, keď sa im dostane vyššie poradové číslo a neskrývane závidia tým, ktorí už šatstvo práve dostávajú. Mnohí klienti požadujú, aby boli uprednostňovaní. Keď prichádzajú noví klienti, často by chceli byť obslúžení ako prví a chceli by si vziať čo najviac šatstva.
admin: Čo ťa na tej práci teší?
Dada: Je to práca s ľuďmi, naviac s ľuďmi, ktorými väčšina ľudí opovrhuje. Majú komplikované povahy i osudy. Je to práca krásna a ťažká zároveň. Mám veľmi rada ľudí a rada s nimi komunikujem. Celkovo rada pomáham. Našim klientom o to viac, že sú to skutočne núdzni ľudia. Teším sa každej, aj tej najmenšej, pozitívnej zmene v ich životoch.
admin: Máš niekedy strach, obavy? Ak áno, z čoho?
Dada: Keď som začínala, mala som strach, ako to zvládnem. Chýbali mi skúsenosti. Nevedela som, ako sa k týmto ľuďom mám správať – či milo alebo odmeranejšie. Na začiatku mnohí klienti využívali až zneužívali, moju dobrosrdečnosť a neskúsenosť. Po čase som zistila, že môžem byť voči nim prívetivá, ale zároveň musím neústupne trvať na dodržiavaní určitých pravidiel. Snažím sa byť voči ním spravodlivá. Len tak môže človek získať určitú prirodzenú autoritu, bez ktorej sa v takejto práci asi nedá zaobísť. Mala som tiež strach zo slovných i fyzických útokov v prípade nespokojnosti niektorých jednotlivcov voči mne. Tento strach dnes cítim iba v situáciách, keď klienti na seba prudko slovne alebo aj fyzicky zaútočia.
admin: Čo by si priala týmto ľuďom ?
Dada: Aby našli domov a zmysel svojho života v Bohu.
Aby sa z nich stali ľudia, ktorí sa dokážu o seba postarať a neboli odkázaní iba na pomoc iných.
Aby si prestali ničiť svoj život toluénom, alkoholom a nezodpovedným prístupom voči sebe i tým druhým.
Aby sa naučili, čo má v živote skutočnú hodnotu a čo nie.
Aby sa naučili byť jeden voči druhému ohľaduplnejší a mali medzi sebou lepšie vzťahy.
Aby pochopili zmysel a motív toho, čo sa im snažíme sprostredkovať, tým, že im slúžime.
Aby nimi bežní ľudia neopovrhovali.
Ďakujem za rozhovor!
Interview s Ankou
admin: Anka, ty vydávaš bezdomovcom teplé jedlo každý deň. Koľko porcií polievky vydáš denne?
Anka: V priemere okolo 30.
admin: Ako reagujú ľudia, ktorí prichádzajú?
Anka: Sú radi, sú šťastní a sú vďační, že ich čaká horúca polievka, že sa majú aspoň na tie dve hodinky kde uchýliť.
admin: Čo ťa na tejto práci teší?
Anka: Je to smutná práca, ale teší ma, že majú kam ísť, lebo sú to ľudia bez domova.
admin: Máš niekedy strach, obavy? Ak áno, z čoho?
Anka: Strach nemám ani obavy, ale mám taký pocit, že to nestačí, že spoločnosť robí málo.
admin: Čo by si priala týmto ľudom?
Anka: Aby si našli kus domova a ľudí plných lásky.
admin: Čo si myslíš, že by im mohlo pomôcť zmeniť ich situáciu?
Anka: To je ťažké. Jedine ubytovanie a práca. Potrebujú aj pomoc sociálnych pracovníkov, ktorí im pomáhajú riešiť ich životné situácie. Sú to ľudia, ktorí majú v rodinách narušené vzťahy, kde pomôžu len ľudia plní lásky a viery.
Ďakujem za rozhovor!
Interview s Michaelou
admin: Miška, ty sa venuješ deťom na Ladislavovom dvore. Ako dlho už a ako často ich doučuješ? A prečo to vlastne robíš?
Miška: Chodievam tam asi dva roky. Doučujeme raz za týždeň, niekedy sa podarí aj dvakrát. Mňa k tejto práci prizvala kamarátka a celkom som sa v tom našla.
admin: Aké máš s nimi skúsenosti - snažia sa, vidíš pokrok, ťažko sa učia...?
Miška: Je to rôzne, niektoré deti prídu, ale učiť sa nechcú, iné podľa nálady. Máme teraz hlavne prvákov a s nimi je to ťažké, ale zase niektorí starší sú samostatnejší aj disciplinovanejší. S učením majú problémy, niektorí sú ale šikovní a keby sa im niekto venoval viacej, mohli by postupovať rýchlejšie.
admin: Ako reagujú rodčcia detí, s ktorými pracuješ?
Miška: Stretávam sa iba s niektorými rodičmi, sú radi, že sa deťom niekto venuje.
admin: Čo ťa na tejto práci teší?
Miška: Teší ma radosť detí, aj to, keď vidím, že v niečom pokročili, alebo že sa chcú niečo naučiť.
admin: Máš niekedy strach, obavy? Ak áno, z čoho?
Miška: Niekedy mám obavy z budúcnosti, či a ako to bude pokračovať ďalej, či to bude mať kto robiť. Ale doteraz sa vždy našli dobrovoľníci, aby sme mohli chodiť doučovať.
admin: V čom vnímaš rozdiely v ich mentalite, kultúre, spôsobe života v porovnaní s väčšinou bielych detí?
Miška: S deťmi z majority pracujem málo, ťažko sa mi porovnáva. Rozdiely určite sú a dali by sa dlho menovať, deti z Ladislavovho dvora majú inú životnú situáciu, ale pri práci s nimi si väčšinou rozdiely neuvedomujem.
admin: Čo by si priala týmto deťom?
Miška: Zodpovedných rodičov.
Ďakujem za rozhovor!
Interview s riaditeľkou
admin: Ľubka, ako sa cítiš v roli riaditeľky združenia, ktoré sa venuje núdznym?
Ľubka: Závisí od okolnosti v ktorých sa nachádzam. Niekedy je to fajn, ak sa stretnem s ľuďmi, ktorých naša práca zaujíma a vtedy nemám problém o našej práci nadšene hovoriť. Inokedy som zas frustrovaná, ak musím obhajovať význam a zmysel tejto práce.
admin: Aký vzťah máš k nim ty osobne?
Ľubka: Myslím, že dobrý, však to nie je tak dávno, čo som s nimi každý deň trávila čas, pretože so sama vydávala jedlo. Môžem povedať, že si ma obľúbili (aspoň si to myslím a dúfam, že sa nemýlim). Dodnes sa niektorí so svojimi prosbami obracajú najradšej na mňa, ak majú tú možnosť.