Interview s Alenkou

admin: Alenka, ako si sa vlastne dostala k práci v MVD?
Alenka: Tak toto je trefná otázka na mňa, pretože som prácu vôbec nehľadala. Priatelím sa už dlhé roky s riaditeľkou Ľubkou a ona predo mnou raz poznamenala, že či by som náhodou nemala záujem o takúto prácu. Môj manžel bol pri tom a zareagoval na túto výzvu ďalšou podobnou otázkou, takže som tieto dve otázky nemohla nechať len tak a začala som uvažovať. Netrvalo dlho a povedala som si, že to skúsim. Ale priznám sa, pomyslenie na to, že by som mala niekedy zostať s klientami sama, ma trocha odrádzalo. Ale ukázalo sa, že to bol iba zbytočný strašiak.

admin: Čo konkrétne máš v združení na starosti? 
Alenka: Mám na starosti šatstvo a všetko okolo toho. Vačšinou som v sklade, sledujem zásoby, zabezpečujem miesto pre nový tovar, som k dispozícii, keď treba vykladať, následne tovar preberám, triedim ho. Na pokyn riaditeľky pripravujem pre konkrétneho klienta, keď príde  nový alebo nám volajú z nemocnice, že tam niekoho priviezli a potrebujú pre neho komplet oblečenie. Raz do týždňa chodím do centra, kde dostávajú klienti teplé jedlo a tam im rozdávam aj oblečenie, topánky- podľa potreby. Pravideľne  chodíme do osád, kde tiež nosíme  šatstvo, posteľnú  bielizeň, uteráky, obuv aj  hračky a domáce potreby.

admin: Ako vnímaš ty ľudí, ktorým združenie poskytuje pomoc a svoje služby?
Alenka: Ľudia su to naozaj zaujímaví (smiech). Majú zaujímavé životy. Niektoré sú smutné, ale  niektoré sú veru aj úsmevné. Ale nemám pocit, žeby boli nešťastní. Ich starosťou je len prítomnosť. Aby dnes mali čo do úst aj  na seba. Budúcnosť nikdy neriešia. Neustále niečo požadujú a učia to už aj svoje deti a deťom je veru niekedy naozaj veľmi tažké odolať. Učím sa, aby som vedela odhadnúť správne situáciu a dať im práve to, čo naozaj potrebujú. 
Obľúbila som si ich a mám pocit, že aj oni mňa.  

admin: Je niečo, čo ti pri tvojej práci obzvlášť prináša radosť, vnútorné uspokojenie a naopak i niečo, čo ti spôsobuje smútok alebo z čoho máš obavy?
Alenka: S dobrým pocitom odchádzam takmer vždy, pretože vidím, že sú spokojní a dostali, čo potrebujú. Ale na druhej strane, keď vidím, kam smerujú ich životy, koľko mladých ľudí si ničí  životy alkoholom a fetom, a graviditou v tínedžerskom veku,  tak mi je z toho smutno. Snazím sa s nimi rozprávať. Je tam na to priestor. Ale je to tak, že človek niečo povie a oni aj počúvajú...ale odídu a žijú si svoj život postarom. A my môžeme len dúfať v to, že semienko, ktoré sa snažíme zasadiť, raz snáď vzklíči.

admin: Ďakujem za rozhovor!

Interview so Slávkou

Slávka, ako si sa vlastne dostala k práci v MVD?
Slávka: Pani riaditeľka Ľubka ma oslovila s touto ponukou a myslím, že som ani dlho neváhala a rozhodla som sa ponuku prijať. Zo začiatku som síce mala trochu strach, hlavne keď som mala zostať s klientmi sama, ale postupne som zistila, že moje obavy boli zbytočné a doteraz som sa nedostala do žiadnej nepríjemnej situácie.   

Čo konkrétne máš v združení na starosti?
Slávka: Mám na starosti prácu s deťmi – doučovanie a voľnočasové aktivity, výdaj časopisu Nota Bene a pomáham aj s rôznymi každodennými činnosťami, ktoré sú spojené s chodom nášho zariadenia.    

Ako vnímaš Ty ľudí, ktorým združenie poskytuje pomoc a svoje služby?    
Slávka: Sú to rôzni ľudia so zaujímavými životnými príbehmi, ktorí sa nachádzajú v takej situácii, že sa im už veľmi ťažko vracia do normálneho života. Obracajú sa na nás s rôznymi požiadavkami, ktoré by sa niekomu mohli zdať banálne, no pre nich sú obtiažne – napríklad vyplniť formuláre alebo niekam zatelefonovať. Sú aj takí, ktorí sa potrebujú „len“ porozprávať. Slovo „len“ som zdôraznila preto, lebo spočiatku, keď som začala v zariadení pracovať a spoznávať klientov, predstavovala som si, že by som pre nich chcela urobiť niečo viac – niečo viditeľné a konkrétne. Mala som pocit, že len samotným rozprávaním akoby som nič nerobila. Postupne som však zistila, že pre mnohých z nich je dôležitá práve možnosť porozprávať alebo vyrozprávať sa. Som rada, že si postupne získavam ich sympatie a zdôverujú sa mi so svojimi životnými príbehmi. Niektoré sú smutné, ale aj napriek tomu sa mi nezdá, že by boli nešťastní. Svoje hodnoty majú postavené na úplne inom základe. Nerozmýšľajú o budúcnosti, žijú pre tento deň a ak dostanú čo potrebujú - niečo na jedenie alebo na oblečenie, tak sú spokojní. A to je asi jediný rozdiel, ktorý vnímam medzi nimi a napríklad mnou. Inak sú to ľudia ako ostatní, pretože hocikto sa môže ocitnúť v ich situácii.  

Je niečo, čo Ti pri tvojej práci obzvlášť prináša radosť, vnútorné uspokojenie a naopak i niečo, čo Ti spôsobuje smútok alebo z čoho máš obavy?
Slávka: Každý deň je niečo čo mi spôsobuje radosť – keď môžem nejako pomôcť, poradiť alebo keď sa im niečo podarí vybaviť a prídu sa s nami podeliť o radosť. Teším sa z toho, že ma prijali a obľúbili si ma (dúfam, že to tak naozaj je). Viem, že najmä pre Rómov je veľmi dôležité, aby im niekto „sadol“ a sú citliví na to, ako sa ľudia správajú k nim a ich deťom. Podľa toho si niekoho obľúbia, či nenávidia. Je pre mňa smutné vidieť akým smerom sa uberajú ich životy - že niektorí, ktorým by sa pomôcť dalo, našu pomoc odmietajú a aj keď si nás vypočujú, stále si len žijú po starom a neurobia v živote žiadnu zmenu. Smútok mi spôsobuje aj nespokojnosť a nevďačnosť, ktoré nám veľa krát dávajú najavo. Požadujú stále viac a viac, zneužívajú našu ochotu, niekedy sa pokúšajú aj klamať, len aby dostali čo najviac. A to je pre mňa pri tejto práci asi taká najväčšia výzva – aby som vedela pristupovať ku všetkým rovnako a učila sa, kedy je potrebné ich požiadavky odmietnuť.

Môžeš nám priblížiť, čo všetko obnáša „práca s deťmi“?
Slávka: Je to doučovanie detí a voľnočasové aktivity. Doučovanie prebieha každý štvrtok v Špeciálnej škole. Skupina 15 menších detí je rozdelená do dvoch tried. V každej sú deti rôznej vekovej kategórie, takže im treba pripraviť pracovné materiály prispôsobené ich vedomostiam. Precvičujeme najmä čítanie, písanie a matematiku. Okrem toho si spolu niečo vyrábame alebo hráme rôzne hry. Na doučovanie chodia pomáhať aj dobrovoľníci z PaSa, ktorých si deti veľmi obľúbili a niekedy sa aj pohádajú, kto pôjde ku komu do skupiny J. Skupine väčších detí, ktoré nechodia na doučovanie pripravujeme rôzne voľnočasové aktivity, buď v priestoroch MVD alebo ideme na výlet a pod.

Čo Ťa na tejto práci teší?
Slávka: Veľmi som si obľúbila deti, s ktorými pracujeme – či sú to deti zo školy alebo deti, ktoré ešte nechodia do školy, ale s rodičmi na polievku. Teší ma práca s nimi, ich radosť z toho, že s nimi trávime čas a keď ich to, čo s nimi robíme zaujme.         

Čo by si priala týmto deťom?
Slávka: Deti, ktoré ukončia špeciálnu školu obvykle nemajú požadovanú úroveň vzdelania, ktorá by im umožnila pokračovať v ďalšom vzdelávaní. Nezískavajú tak rovnakú štartovaciu čiaru a celoživotne majú zníženú šancu na plnú integráciu s väčšinovým obyvateľstvom. Preto by som im želala, aby – v prípade záujmu – mali lepšiu možnosť ďalšieho vzdelávania, primeranú ich špeciálnym potrebám, ktoré podľa môjho názoru pretrvávajú aj po ukončení tohto druhu vzdelania. Tiež by som im želala väčšiu starostlivosť a zodpovednejší prístup zo strany rodičov a príbuzných.

Vďaka za rozhovor!

Interview s Katkou

Katka, ako si sa vlastne dostala k práci v MVD ?
Katka: Jednoznačne Božou vôľou, Božim vedením, nie  "náhodou" či "šťastím". V októbri 2015 mi končila pracovná zmluva v predajni kníh. Keď som tak uvažovala nad tým, že čo budem potom robiť, tak som pri rozhovore s manželom vyslovila prianie či  predstavu, že by ma bavila   "nejaká " práca  - pomoc ľuďom, hoc aj deťom. Prácu som si nehľadala, no modlila som sa za ňu. Niekedy v polovici októbra sa ma Janka  /t.č.zamestnaná v MVD - o čom som ja nevedela / opýtala na moju pracovnú pozíciu. Brala som to ako všeobecný záujem o mňa - že ako sa mám a čo robím. No ona už vtedy vedela, aký má zámer. Ja som na to prišla až v ten deň večer, keď sme boli s manželom na  neplánovanej prechádzke / náhodou !? / som uvidelu Janku zatvárať pri dome bránu. Pozvala nás dnu a vysvitlo, že ona by potrebovala náhradu za seba v MVD, nakoľko dostala inú pracovnú ponuku. Hneď som odpovedala ÁNO. Na druhý deň v pondelok ma moja už terajšia riaditeľka Ľubka  pozvala na POHOVOR - príjemný rozhovor, kde som potvrdila moje rozhodnutie prijať prácu v MVD a tá sa stala v  novembri 2015  mojim zamestnaním.

Čo konkrétne máš v združení na starosti ?
Katka: Denne v pracovných dňoch vydávam našim klientom teplé jedlo, podľa dohody hygienické potreby a potravinové balíčky. Varím im kávu, čaj. Počas školského roku každý štvrtok chodíme   do špeciálnej školy, kde v popoludňajších hodinách spolu s kolegyňou Slávkou pracujeme s so skupinou detí.

Ako vnímaš Ty ľudí, ktorým združenie poskytuje pomoc a svoje služby ?
Katka: Sú to rôzni ľudia, rôzne skupiny ľudí - bezdomovci, soc. slabo zabezpečený, čo žijú  len z hmotnej núdze, aj bez príjmu, rómske rodiny s deťmi, no aj psychicky chorý či  závislý na alkohole...Ku každému je potrebný iný prístup. No nie každý je v tej danej situácii len úplne vlastným pričinením, čo sa môže hocikomu z nás stať, preto tých ľudí akceptujem a  vnímam, ako rovnocenných.

Je niečo, čo Ti pri tvojej práci obzvlášť prináša radosť, vnútorné uspokojenie a naopak i niečo, čo Ti spôsobuje smútok alebo z čoho máš obavy ?
Katka: Radosť - áno - keď vedia prejaviť vďačnosť, no aj smútok či rozhorčenie keď sú nevďační a vyžadujú vždy viac a viac - aj to čo je v ich vlastných schopnostiach, keď si nárokujú ako SAMOZREJMOSŤ či POVINNOSŤ z našej strany.

Môžeš nám priblížiť, čo všetko obnáša  "práca s deťmi" ?
Katka: Príprava na čas strávený s nimi - aby sme ich zaujali, aby sa nenudili, nech im prinášame z práce radosť, no nie nútenosť, aby sa všetci aktívne zapájali do tejto činnosti - čo je pomerne dosť náročné.Rôzne matematické či gramatické zadania, čítanie, písanie, vyrábanie rôznych tematicky aktuálnych darčekov - predmetov.

Čo ťa na tejto práci teší ?
Katka: Že im môžem poslúžiť, záujmovo im naplniť popoludňajší čas v škole, že ich to zaujalo, robia to s radosťou a ich vďačnosť.

Čo by si priala týmto deťom ?
Katka: Aby sa uplatnili v živote, kompletnej rodine a spoločnosti a aby sa nedostali na "šikmú" cestu života.

Vďaka za rozhovor !

Interview s Betkou

admin: Betka, za čo si v Mieste v dome zodpovedná ty?
Betka: Počas roka pomáham vlastne pri všetkom a v čase Vianoc koordinujem projekt vianočných darčekov pre deti zo sociálne slabého prostredia.

admin: Koľko detí sa vám podarilo obdariť za minulé roky?
Betka: Okolo 400 ročne.

admin: S akou reakciou rodičov a detí sa stretávaš?
Betka: S veľmi dobrou. Rodičia sú veľmi vďační za to, že ich deti budú mať niečo pod stromčekom. Vidieť tie rozžiarené detské očká a počuť pri rozbaľovaní darčekov to výskanie, híkanie je pre nás najväčším darom. Pre mnohé deti zo sociálne slabých rodín je to jediný darček, ktorý dostanú pod stromček. Preto by sme boli radi, keby sa nám podarilo pokračovať v tejto službe i naďalej.

admin: Čo ti prináša práca s núdznymi ľuďmi?
Betka: Mám rada ľudí a rada s nimi pracujem. Od každého, aj od bezdomovca či Róma, sa dá niečo naučiť. Pri tejto práci je potrebná láska k človeku. To je podmienkou takejto práce. A samozrejme zásady musia byť tiež.

Ďakujem za rozhovor!

 

Interview s riaditeľkou

admin: Ľubka, ako sa cítiš v roli riaditeľky združenia, ktoré sa venuje núdznym?
Ľubka: Závisí od okolnosti v ktorých sa nachádzam. Niekedy je to fajn, ak sa stretnem s ľuďmi, ktorých naša práca zaujíma a vtedy nemám problém o našej práci nadšene hovoriť. Inokedy som zas frustrovaná, ak musím obhajovať význam a zmysel tejto práce.

admin: Aký vzťah máš k nim ty osobne?
Ľubka: Myslím, že dobrý, však to nie je tak dávno, čo som s nimi každý deň trávila čas, pretože so sama vydávala jedlo. Môžem povedať, že si ma obľúbili (aspoň si to myslím a dúfam, že sa nemýlim). Dodnes sa niektorí so svojimi prosbami obracajú najradšej na mňa, ak majú tú možnosť.

Čítať ďalej: Interview s riaditeľkou